Keď sa prenesiem cez pubertálnu slovnú hračku, „D!cktator“ ma postupne dostane aj k samotnej hudbe. Bohužiaľ, je to Blamage keď si presne v tom momente uvedomím, že azda som to mal predsa len nechať u choromyseľného uchechtnutia na žartíku, hodného deciek ktorých vek sa ledva začal počítať v dvoch cifrách. Ale teraz vážne. Za koľko by ste strelili tento nový počin? Ja by som odpoveď na túto otázku ponechal kvalifikovaným predajcom teplákových súprav Abimbas, na parkoviskách nákupných centier.
Totiž už od prvého tónu, nesúceho sa v nezrozumiteľne zliatej produkcii, je jasné, že tu máme opäť ďalšiu kópiu amerických veľkých mien. Presne tú takú, na ktorú vaši kamaráti povedia: „Celkom dobré na naše pomery.“ A potom zmenia tému na počasie alebo politiku. Práve tá politika by možno bola aj vhodná téma, nakoľko práve silný politický odkaz tvoril podhubie old-school thrash kapiel ako Megadeth, a práve do týchto vôd by som zaradil prvé dve skladby „Galaxie Touh“ a „Paranoia“. Len bez politického odkazu a razancie, Škoda. Ak už raz zanedbám inovatívnosť, hodí sa aspoň dôslednosť. Úvod „D!cktatora“, ako je zrejme, na album nevrhá najlepšíe svetlo.
Nasleduje eponymná pieseň „D!cktator“ a ja ozaj netuším odkiaľ kam. Len mne sa zdá podobná ako tie melodickejšie počiny nu-metalu, kdesi z okolia roku 2005? Taký Papa Roach napríklad? Len zakým spomínaná predloha mala vo svojej dobe svoj význam, bolo to energické, chytľavé a memorabilné, „D!icktator“ nie je ani jedno. Opäť len fádna napodobenina, nehodná svojej predlohy. Vydaná o pätnásť rokov neskôr k tomu.
Napokon nie len Megadeth je citeľnou inšpiráciou pre Blamage. Ako album pokračuje, ovalí nás ťažká váha, tak podobná Pantere. „Vítej v Pekle“ a „Díky za Radu“ sú hrubá sila, svaly a groove. A musím priznať, že hoci sa nič doposiaľ povedané nemení, kopírka groove metalovej legendy im sedí podstatne viac. Už som sa tešil, že zvyšok albumu si budem môcť užiť. Aspoň v rámci málo kreatívnych limitácii. Mýlil som sa.
Len čo doznie osvieženie surovou silou, Blamage sklzáva naspäť do starých koľají, opiera sa o chytľavé, zvučné refrény – bezvýsledne. Sype na nás priehrštia dynamických, svižných riffov – opäť bezvýsledne. Dokonca aj energicky vystavaná kompozícia v skladbe „Perunova noc“ sa stráca v zahuhlanej produkcii. A síce by to bol dozaista skvelý mosh-pit na koncerte, štúdiová nahrávka túto kvalitu neposkytuje. Nakoniec, prečo tento ako-tak skvelý moment nepokaziť už dobre zaužitou snahou o silný refrén. Tobôž taký, ktorý tu už bol. Refrén „Preunovej noci“ vskutku pripomína hlavnú melodickú linku z „Give into me“ od Michaela Jacksona. Veľmi a moc.
V závere je „D!cktator“ slabý počin, ktorý sa skladá z márnych snáh a predkreslených štruktúr. Ochota tvoriť rezavý, brutálny metal pre vlasaté publikum koliduje s popovými refrénmi, ktoré sú z pravidla na zlých miestach. Kreativita je pochovaná pod nápadnou podobnosťou s veľkými menami a vo všeobecnosti nenachádzam nič, čo by na novom albume ozaj žiarilo. Po celú dobu kolíše od priemeru k podpriemeru a nad hladinu všednosti sa vynára len raz, počas zaujímavého sóla v skladbe „Natruc dějinám“. Ozaj škoda.
-
skladby
-
originalita
-
inštrumentálna zložka
-
produkcia
