Máme tu koniec roka a ľudia majú vo zvyku reflektovať uplynulé udalosti. Ja si dovolím v tomto nadstavení chvíľu pobudnúť, hoci tieto koncoročné reflexie mi nikdy neboli blízke. Avšak, jedná sa o hudbu. Tá mi naopak bola veľmi blízka vždy a musím povedať, že tento rok nás obdaril mnohými výnimočnými kúskami. Nováčik v redakcii a tvrdý kritik týpek so silnejším názorom než kompetenciami, toto je mojich top 10:
1914: Where Fear and Weapons Meet Týchto ukrajinských entuziastov 1. svetovej vojny mám v obzore od ich predošlého albumu „The Blind Leading the Blind“. A ten mi teda vyrazil dych. Vôbec som nečakal niečo tak výživné. Proste to najlepšie čo môže kombinácia ortodoxne vzatého death, black a doom metalu napáchať v jednom hrnci, to je 1914. A ich nový album? Opäť ich umenie a jedinečný prístup k tradičnému zvuku povýšil o úroveň, možno aj dve. A že prečo je na konci top 10? To sa budem pýtať sám seba, keď to budem spätne ľutovať.
Čad: Medvede K Čadu sa vyjadrujem nerád. Ťažko popísať prečo mi tak priam až nekriticky imponujú. Možno preto, že Pišta spravil z jednoduchosti „Buldozér„, amaterizmus pochoval pod húževnatosť a kopírku pod bolestivú úprimnosť – tú takú, na ktorú sa ľudia zvyknú uraziť. Nakoniec, každý v sebe máme nejakého toho svetu odcudzeného vyvrheľa, bastarda, či zbojníka z Karpát. A nakoľko ma minulý album „Zabi ma“ neočaril, „Medvede“ vdýchli Čadu nový život a bojovnosť jak za vojny. Tej súkromnej.
Cynic: Ascension Codes
Čo pre mňa znamená Cynic? Tool, ktorý robí dobrú hudbu. Vždy svojskí, zaručene inovanívni a predovšetkým nepravidelne aktívni priekopníci progu. „Ascension Codes“ vychádza po 7 rokoch mlčania, čo pre Cynic nie je nič neobvyklé. O to sú však vyššie očakávania. No keď vyjde niečo, čo znie ako keby Polyphia a Persefone vydali to najlepšie zo seba, v mojom rebríčku si to miesto zaiste nájde.
Be’lakor: Coherence
Ďalšia kapela, ktorá nevydáva albumy ako na bežiacom páse. Po zhruba piatich rokoch nám však Be’lakor, dnes si už dovolím tvrdiť, že legenda melodeath bubliny, prináša na stôl nový počin. A je presne taký, aký som chcel aby bol. To isté po starom, iba konečne s dobrým zvukom a učesanou produkciou. Jednoliaty, epický príbeh, ktorý má svoj začiatok a koniec s nespočtom zvratov medzi – áno, presne toto môžem. Neriešiť jednotlivé pesničky, proste sa vydať na púť zvukovo pestrým prostredím. Odovzdať sa koherencii.
Netherbird: Arete
Sláva a zručnosť v nepriamej úmere, inak sa Netherbird snáď ani nedá popísať. Epická výprava do neznámych končín búrkou a vetrom česanej pustatiny. Sťaby Amon Amarth so zadumanou tvárou, viking, ktorý čelí vlastnej clivosti. Melanchólia a ráznosť v jednom. Arete je plynulé pokračovanie toho, čo Netherbird započali po svojom comebacku. A verte mi, je to opäť skvelé, ako na oddychový posluch, tak aj na hlbšie rozjímanie. A predovšetkým, je to pestré, kypiace emocionálnymi zvratmi a umnými nápadmi.
Jinjer: Wallflowers
Priznávam predpojatosť. Tatiana je skrátka úžasná. A nebudem sa tváriť, že by môj obdiv neprekročil hranice platonického zamilovania. Avšak prihliadajúc k objektívnej stránke veci, Jinjer je z čista jasna banda špičkových hudobníkov, ktorí jednoducho vedia ako sa veci majú – žiaden pokus-omyl, žiadne strieľanie na prázdno. Čo pieseň, to zásah, čo album, to posun vpred. „Wallflowers“ samozrejme nie je výnimkou; neochvejne nápreduje v ich vzostupnej kariérnej trajektórii. A akokoľvek nenávidím metalcore, Jinjer ho vždy do svojej hudobnej zmesky vedia zakomponovať mne prístupnou cestou.
Archspire: Bleed the Future
Explózia! Že už „Relentless Mutation“ si ťažko hľadá konkurenta? Tak „Bleed the Future“ takú možnosť nemá ani v najhypotetickejšej možnej rovine. Rýchle je ešte rýchlejšie, brutálne ešte brutálnejšie, melodické je ešte chytľavejšie a celkový „flow“ piesní sa o to viac priblížil k plynulosti riečneho toku. Vyhrotiť brutálny technický death metal do takých extrémov ako Archspire a zároveň zachovať nákazlivé melódie, to zvláda ozaj len majster. „Bleed the Future“ je presne to, v čom Archspire vždy vynikali, iba tentokrát v ešte exponovanejšej podobe. (bring back the f*ck’n danger in the music…)
Bloodred Hourglass: Your Highness
Keď Tuomas Saukkonen nosieval ich merch, vždy som si myslel, že je to čisto z kolegiality k Laurimu. Nikdy mi neboli po vôli, skrátka super moderný zvuk, ktorý sa hrá na švédsky melodeath so statočnou dávkou gýču. To sa však začalo meniť. Už „Heal“ v sebe niesol iskričku nádeje. No a „Your Highness“? Ani nespočítam koľko krát som ním prešiel odpredu dozadu. Skvelá práca, ktorá si konečne našla svoju charakteristiku. Vdýchla nový vietor do stagnantných vôd súčasnej melodic death metalovej scény. Práve tento album mi ukázal, že moje zamyslenie o žánri nebolo dôsledné. Inak by som Bloodred Hourglass akiste zmienil ako nositeľov vlajky novej generácie melodic death metalu. Paráda.
In Mourning: The Bleeding Veil
Kto povedal, že učeň nepredčí majstra sa buď mýli, alebo je klamár. Ak by totiž súčasný In Mourning a (metalový) Opeth tvorili v rovnakej dobe, In Mourning, ich mladší brat by mali citeľný navrch. Už predošlý „Garden of Storms“ ma svojou kvalitou zastihol nepripraveného. „The Bleeding Veil“ pokračuje v trende a rozširuje obzory beztak rozmanitého hudobného prostredia. V neposlednom rade ide o zvuk. Som presvedčený, že na otázku „aký album má najlepší zvuk?“ by som odpovedal, že „Garden of Storms“. Obdobné by sa dalo špekulovať aj o najnovšom počine od In Mourning.
Swallow the Sun: Moonflowers
Dlho som váhal. Bude jednotka Swallow the Sun alebo In Mourning? Síce tesne, ale číra melanchólia doprevádzaná výraznými sláčikmi a neuveriteľným Mikkovým hlasom ma presvedčila, že nie všetko je iba o technike. „Moonflowers“ je naviac v celom rozsahu obohatený o animácie, ktoré albumu dávaju ďalšiu vrstvu v jeho beztak obdivuhodnej hĺbke. Vnímam to tak, že veľdielom „Songs from the North“ sa jedna éra skončila a „When Shadow is Forced into the Light“ založil celkom nový prístup. Ten sa na novinke „Moonflowers“ vykryštalizoval a zatienil čokoľvek, čo sa kedy predtým počalo z kreatívnych procesov majstra Raivia.
