Recenzia: Insomnium – Argent Moon

S končiacim sa letom nám jeseň prináša závan fínskej melanchólie v podobe nového EP „Argent Moon“ od Insomnia, a hoci sa jedná o kratší formát, pozostávajúci len zo štyroch piesní, tento nový doplnok do beztak úctyhodnej diskografie nie je ochudobnený o značnú dávku clivej atmosféry. Napokon sám Niilo Sevänen sa vyjadril, že pôjde o jemnejšiu stránku Insomnia, ktorá reprezentuje smútok a agóniu predlžujúcich sa večerov. Čo však od týchto štyroch balád môžeme vo výsledku očakávať?

Iste, ako prvé si moju pozornosť získali akustické časti, vláčne tempo a čisté vokály, ktoré tvoria základný stavebný prvok nového EP. Niežeby boli Insomniu cudzie atmosferické intrá a celkovo jemnejší prístup k tvorbe melodického metalu, no  „Argent Moon“ túto rozcítenú tvár Insomnia posúva na celkom novú úroveň. To by bolo všetko v poriadku, avšak po prekonaní prvého dojmu mi celkový zážitok začali čeriť iné, menej prívetivé vlastnosti týchto balád. Určite vám je známy ten podprahový pocit, ktorý vraví: „Toto som už predsa niekde počul.“ A presne toho som sa pri počúvaní nového EP nevedel zbaviť. Nejdem tvrdiť, že by sa azda malo jednať o plagiát. To nie. No napriek tomu je zjavné, že väčšina materiálu na „Argent Moon“ postráda vlastnú identitu a jedinečnosť.

Trending

Obscuro Podcast – Daniel Friml a povídání nejen o práci metalového producenta

Ako prvý nás uvíta už dávnejšie vydaný  „The Conjurer“, ktorý sa rozvíja z akustického úvodu do zádumčivej melódie tak typickej pre Marka Vanhalu a pokračuje v majstrovskom budovaní atmosféry až do konca. Už zo začiatku musím povedať, že  „The Conjurer“ je skvelá pieseň, ktorá má všetko čo poslucháč od Insomnia môže očakávať – jemné akustiky, melancholické melódie, skvelú harmonickú výstavba riffov, chytľavý refrén a sólo, ktoré viac než na rýchlosť, hľadí na celkovú atmosféru. Pravdupovediac, vplyv Marka Vanhalu je tu ozaj hmatateľný a „The Conjurer“ miestami až nápadne pripomína Omnium Gatherum, čo ale nie je na škodu, keďže výsledok je skvelý. Spomínané problémy sa totiž začali črtať až ďalej.

Aj vám chýba Ville Friman? Nakoľko sa v poslednej dobe venuje viac akadémii ako kapele, jeho vplyv sa v Insomniu začal postupne vytrácať. Keď som sa však dozvedel, že „The Reticent“ zložil on, vzplanul som nadšením. Bohužiaľ, netrvalo to dlho, lebo len čo sa druhá skladba začala, pocítil som už spomínaný nedostatok jedinečnosti. „The Reticent“ síce nie je zlá pieseň, ale až okato pripomína tú starú, obohratú formulu, nesúcu sa v duchu „One for Sorrow“, „Promethean Song“ alebo „Heart like a Grave“. Vo výsledku tak „The Reticent“ neprináša nič nové a ostáva zakliesnený v komfortnej zóne. Skrátka šablona bez nápadu. Aj postupné budovanie clivej atmosféry, ktoré v predošlej piesni fungovalo výborne, je v tomto prípade akési uponáhľadné a nedotiahnuté do konca.

Druhá polovička pokračuje piesňou s názvom „The Antagonist“ a musím povedať, že moje pocity ohľadom nej sú vskutku roztrieštené. Začiatok síce znie povedome, nevybočuje z rokmi overenej šablóny, no následne sa rozvíja do zaujímavých pasáží. Najväčším prínosom tejto skladby je však čistý spev. Napriek tomu, že odkedy do Insomnia vstúpil nový člen Jani Liimatainen, jeho vokály znejú pomerne často, akosi som si k nim nenašiel cestu. Avšak práve v „The Antagonist“ sadli perfektne a konečne som ich mohol oceniť v plnej miere. Nakoniec však „The Antagonist“ padá na tom istom úskalí ako „The Reticent“, a to v uponáhľanosti. Zase sa neviem striasť pocitu, že inak skvelej piesni čosi chýba. Žeby sólo na konci, keď celková gradácia predpovedá niečo veľké, no namiesto toho príde koniec? Paradoxne, ak by v tomto bode celé EP uťalo, azda by som sa ani príliš nesťažoval. „Argent Moon“ by si tak zachoval síce nie zrovna dômyselný dojem, ale aspoň za príjemné vypočutie by to určite stálo. Insomnium nám však nadelili ešte záverečnú skladbu „The Wanderer“ a práve jej prítomnosť nám pripomína, že menej je niekedy viac.

Snaží sa Insomnium preraziť v komerčných rádiách? Ak by aj hej, „The Wanderer“ by neznel inač. Jeden strohý námet, opakujúci sa naprieč celou piesňou v slabých obmenách neprináša nič, čo by tešilo uši vycibreného poslucháča. A napriek tomu, že sa pokladám za človeka, ktorý vie oceniť dobre skomponovaný minimalizmus, „The Wanderer“ mi príde ako bezmyšlienkovitý gýč, ktorý sa v rozlišovaní medzi minimalistickým a strohým radí do druhej kategórie. A to sa bavíme len o hudbe. Insomnium totiž sabotáž vlastného umenia neponechali len ušiam, oni to museli skúsiť aj cez obraz. Tak tu máme hudobné video, ktoré tvoria tri prvky (stále viac ako nápadov v pesničke), a to more, pláž a slečna s dobrým zadkom, ktorý bol zároveň jediný „asset“ celého zážitku. Jediná zmena v kulise typickej pre tento typ videí je, že namiesto nejakého rappera sedeli na kameňoch vlasatí chlapi v strednom veku s gitarami.

Záverom by som snáď iba dodal, že moja miestami prehnaná kritika môže byť spôsobená mojou citovou väzbou k Insomniu a pochopiteľne nerád vidím, keď sa mi obľúbená kapela mení na továrenský produkt, šablóny a klišé. No ak by som si aj odmyslel „The Wanderer“ , ktorý tam podľa mňa naozaj nemá čo robiť, celkový zážitok je priemerný. Ostáva len dúfať, že táto fínska legenda nevyhorela, a že „Argent Moon“ je krok vedľa, nie nový štandard.

image source: https://www.facebook.com/insomniumofficial/photos/a.432337481640/10158191886166641/